 |
||||
|
|
|
 |
|
|
|
POSTOJ ČLOVEK Prečo čas tak nevýslovne uteká a nemožno ho zastaviť, ba ani spomaliť jeho rýchle kroky. A medzi veci, ktoré človek nerád stráca, patria dávno prežité to roky, ktoré nemožno už vrátiť späť.
Čas zastav sa prosím na chvíľu, chcem vnímať krásu vôkol seba. Veď nestačí vedieť, že slnko hreje, lež to teplo cítiť treba.
A zahľadieť sa na oblaky, čo miznú niekam v šíru diaľ. V lese objať kmene stromov, dotknúť sa nemej hŕby skál.
Treba vnímať krásu sveta, a chápať nehu ľudských slov. Keď dievča kvet do venca vplieta, spliesť spolu tisíc ľudských snov.
A k tisícu zas ďalší tisíc, tak spleťme spolu celý svet. Až vytvoríme krásny veniec, kde jeden život je jeden kvet.
Ovenčíme ním všetkú lásku, ktorá je skrytá niekde v nás. A otvoríme bránu šťastia pre nový, lepší, krajší čas.
Skús zamyslieť sa nad otázkou, skús zamyslieť sa aspoň raz. Čo cítia ľudia vôkol teba, skús opýtať sa zas a zas.
A pochopíš i život druhých, veď ich osud je vlastne tvoj. Za lásku dáš svoju lásku, za ich život, život svoj.
Tak skús byť chvíľu súčasť druhých, a hneď zistíš, že nie si sám. A srdce, ktoré v sebe skrývaš, otvor druhým dokorán. |